Ako obmedziť vlastníctvo viacerých bytov? (naše ciele)

Pár údajov na úvod

Podľa zistení štatistického úradu je na Slovensku prázdnych takmer pól milióna bytov a 280 tisíc domov. Ďalší zdroj zas uvádza, že 10 % bytov na Slovensku je investičných. O obidvoch údajoch môžeme diskutovať, no majú určitú výpovednú hodnotu.

Z každodenného života vieme, že mnohí Slováci vlastnia viac ako jednu nehnuteľnosť na bývanie. V jednej bývajú a ďalšie nehnuteľnosti využívajú buď na prenájom, alebo pre rodinných príslušníkov. Úplne bežne sa byty nakupujú ako investícia, teda nie na bývanie. To umelo nafukuje dopyt po bytoch a súčasne koncentruje byty do vlastníctva menšieho počtu ľudí. Byty často vlastnia ľudia, ktorí si môžu dovoliť nejaký byt nechať prázdny a počkať kým zaň niekto zaplatí požadovanú cenu. Tieto javy tlačia ceny nahor.

Príklad

Predstavme si, že ostrov, ktorý obýva 10 ľudí, postihne zemetrasenie. Zostanú stáť len tri domy, ktoré si postavil šikovný murár tak, že vydržali otrasy. Ostatní deviati ostrovania prišli o bývanie. Murár, keďže je vlastník všetkých domov na ostrove, môže sám určovať ich cenu – či už cenu nájmu, alebo predajnú cenu. Čím menej je vlastníkov, tým menšia je konkurencia a tým vyššie sú ceny.

Bývanie je základná potreba

Podobná situácia je aj na Slovenskom trhu – dopyt po bývaní je neustály a vlastníci bytov sami rozhodujú ako určia ceny. V podstate ich môžu tlačiť na najvyššiu možnú mieru, ktorú ľudia ešte utiahnu. Čím je vlastníkov bytov menej, tým menšia je konkurencia a tým ľahšie sa dá tlačiť cena bývania nahor. Z bývania sa stáva zárobková činnosť. Biznis na úkor základných potrieb občanov.

Asi netreba pripomínať, že bývanie je základná potreba, podobne ako potreba jedla, vody, sociálnych vzťahov, bezpečnosti, energie zdravia.

Podobne ako sa regulujú ceny tepla, liekov, vody, podobne by sme mohli regulovať aj ceny bytov a domov určených na bývanie. Nejde však len o reguláciu cien, ale najmä o to, aby sme bývanie naozaj sprístupnili širším masám. Do úvahy pripadajú napríklad opatrenia ako vyššie dane na nehnuteľnosti, tabuľkové ceny a podobne. Tieto nástroje však problém riešia len nepriamo a zdĺhavo, keďže ponechávajú vlastníctvo bytov naďalej v rukách vlastníkov, ktorí ich využívajú na zárobok.

Ako oveľa efektívnejšie sa javí obmedziť vlastníctvo bytov a domov, napríklad zákonom, ktorý určí, že občan môže vlastniť len jednu nehnuteľnosť na bývanie a okrem nej ešte jednu, ktorá môže na trvalý pobyt slúžiť jeho rodinnému príslušníkovi.

Aj keď sa nehlásime k ideologickému odkazu socializmu a ani k inej ideológii, nie je na škodu si pripomenúť, že podobný zákon sme tu už v minulosti mali.

§ 129 Občianskeho zákonníka účinného v 80 – tych rokoch.:

"V osobnom vlastníctve môže byť len jeden rodinný domček."

Čo by to prinieslo?

Okrem poklesu cien bytov a zvýšenia životnej úrovne, prinieslo by obmedzenie vlastníctva bytov pravdepodobne aj vyššiu pôrodnosť a posilnilo by systém sociálneho zabezpečenia. Veď o akom sociálnom štáte hovoríme, ak nezabezpečíme ľuďom ani bývanie?

Prestaňme teda robiť prázdne tlačovky o výstavbe nájomných bytov a spravme bývanie naozaj dostupnejším!